HRÁME:

23.2. o 19.00.

Dĺžka

60 minút

Pre divákov

12+

ROŽŇAVA

malá scéna - štúdio "a"

PROFESOR / Jeremy Dyson, Andy Nyman, Tatiana Masníková 

Komédia s prvkami horroru.

To, že niekto neverí na duchov neznamená, že duchovia neveria na neho. Či snáď, že dokonca neexistujú. Skeptický profesor Phillip Goodman sa zaoberá vyvracaním zdanlivo nadprirodzených udalostí. Organizuje prednášky o nevysvetliteľných javoch. Do rúk sa mu dostanú prípady a vo chvíli, keď ich začne riešiť, sa sám dostane do desivej hororovej špirály…

Pod rúškom neznáma sa však vynoria desivé otázky. Prečo sa vlastne chceme báť? Čo o nás hovorí honba za nadprirodzenými senzáciami? Sú duchovia len klam mysle či za nimi stoja hlboké pravdy? V hororovo ladenej komédii sa odkrývajú hrôzy minulosti vedúce k nečakanej pointe. Kto sa bojí ich vytiahnuť na svetlo, nesmie na seminár…

Hrajú: Attila Bocsárszky, Daniel Straka, Róbert Kobezda a Dominik Dupľák

Réžia: Tatiana Masníková

Dramaturgia: Jakub Molnár

Preklad: Petra Bangóová

Úprava: Tatiana Masníková

Svetlá a Zvuk: Martin Mihok

Foto: Jano Štovka

Grafika: Olivier Prešov

Inscenáciu z verejných zdrojov podporil Fond na podporu umenia

Dlĺžka: 60 minút bez prestávky

Vhodné: +12

Malé šedé bunky mozgové na slobode

 

Jeremy Dyson – Andy Nyman – Tatiana Maníková: PROFESOR

Podľa predlohy Jeremy Dysona a Andyho Nymana „GHOST STORIES

Preklad: Petra Bangóová

Dramaturgia: Jakub Molnár

Scéna, kostýmy, masky, bábky: Tatiana Masníková

Hudba: Darker Than Blue – Ghetto Funk

            Ballon Sountrack OST (z nemeckého filmu Balón z r. 2018, réžia Michael Herbig,

skladatelia hudby: Ralf Wengenmayr, Marvin Miller)

            Hans Zimmer: A Dak Place

            Hans Zimmer: Revealing The Videotape

 

Réžia: Tatiana Masníková

Hrajú: Róbert Kobezda (Profesor), Attila Bocsárszky (Mike Priddle – biznismen), Daniel Straka (Tony Mathews – nočný strážnik), Dominik Dupľák (Simon Rifkind)

Premiéra: 28. 5. 2021 v MD Actores v Rožňave

Traduje sa, že v Anglicku položila základy novodobej dramatickej literatúry na tému tajomstva a zločinu Agatha Christie Pascou na myši (The Mousetrap). Ona i jej nasledovníci slávili úspechy i na divadelných doskách. Originálny titul pre Mestské divadlo Actores sa v pôvodnom jazyku volá príznačne The Ghost Stories. Obaja súčasní zahraniční autori sú Angličania. Porovnávajú ich tiež so Stephenom Malltratom, autorom adaptácie knižnej predlohy Ženy v čiernom (The Woman in Black), ktorá sa stále hrá na West Ende v Londýne. Hra s názvom Ghost Stories mala svetovú premiéru v Lyric Theatre,  v Hammersmith (samosprávna časť Londýna) v r. 2010. V autorskej koncepcii účinkujú na divadelnom pódiu veľkého javiska traja rozprávači ako civilní a viditeľní herci okrem účinkujúcich, čo vytvárajú hororové efekty. Inscenáciu upravila Tatiana Masníková do klasickej činohernej podoby a zmenila i jej názov.

Za tento titul vďačí Actores Jakubovi Molnárovi, dramaturgovi inscenácie, a prekladateľke Petre Bangóovej. Vďaka novému dramaturgovi naštudovalo divadlo ihneď za sebou v slovenských premiérach dve úspešné nové tituly západoeurópskej dramatiky, a toto je prvý z nich. Petra Bangóová má za sebou už svoj druhý preklad – po titule Sherlock Holmes a záhada rodu Baskerville. Actores takto ďalej úspešne pokračuje v adaptáciách anglickej alebo anglicky hrozivo tajomnej dramatiky.

Titulná postava sa občianskym menom volá Phillip Goodman. Tvrdí, že všetci ho volajú Profesor, on sám vystupuje ako skeptický odborník na paranormálne javy, je presvedčený o vlastnej odbornosti skôr na paranoidné javy ľudskej psychiky. Podujme sa s použitím reálneho psychologického uvažovania odhaliť nevysvetliteľné prípady troch pacientov. Všetci prežili tragické a traumatizujúce udalosti súvisiace so smrťou poväčšine blízkych osôb. Náhodou alebo manipuláciou zo strany Profesora sa stretávajú melancholický Tony Mathiews, ktorý stratil mladučkú dcéru a Simon Rifkind, ktorý ako vodič zapríčinil smrť dievčaťa. Túto spomienku Simon vytesnil a nechce sa k nej priznať. Zaneprázdnený biznismen Mike Priddle si cez potlačované osobné výčitky ťažko priznáva stratu ženy a ledva narodeného dieťaťa. Všetci sa sťažujú na halucinačné stavy, v ktorých vídajú znepokojivé prízraky, monštrá, snáď duchov. Ich predošlí terapeuti nedosiahli zlepšenie. Profesor si verí a očakáva skorý úspech.

Javisková cesta k rozuzleniu je ako rozvitý gag, vytrhnutý pred očami diváka z návykovej reality a unesený niekam do reality, v ktorej je konečne postavený na hlavu. Podobne ako v detektívkach A. Christie si divák – detektív musí povšimnúť škálu neprirodzeností či neprístojností v komunikácii postáv. A slovenský divák má istú výhodu…

Treba si uvedomiť, že originálny jazyk hry je angličtina a nepozná vykanie. Preto tykanie je všeobecný jav a nemôže pôsobiť voči prijímateľovi prehovoru dehonestujúco. V slovenčine je to však iné. Komunikácia medzi vzájomne si odťažitými osobami by mala prebiehať v korektnom vykaní. Terapeutické dialógy s Profesorom sú asi naozaj niekedy na pováženie… Rád sa zrejme štylizuje do nadriadenej osoby a pacientom tyká. S obľubou používa pre zjednodušenie cesty k pravde nátlakovú formu kontrolných otázok:  

„Prečo sa ospravedlňuješ?“

„Nemáš čisté svedomie?“[1]

Mike Priddle zoči voči vystupňovaným temným gagom nadprirodzených úkazov v nemocničnej izbe stratí nervy. Vyprovokuje ducha mŕtvej manželky. A možno za to môže aj Profesorova hlava – pretože ho do nej tá žena v čiernom kostýme tresne vlastným portrétom… Podľa predošlých scén bol zrejme jej lekárom….

O pár minút je aj samotný Profesor nútený ohradiť sa: „Prečo mi tykáš!?“ A to ešte počas vlastnej vedeckej prednášky a voči človeku, ktorého považoval za svojho pacienta. Táto kľúčová situácia zaseje do divákovej pozornosti najprv podozrenie a rýchlo aj istotu, že celý čas sleduje neprirodzené, vykonštruované scény, akoby niečie zjavenia. Cez zdanlivé komunikačné poruchy slušnosti a rešpektu sa dostávame pomaly do reality, kde je paradoxným spôsobom prirodzená neformálnosť.

Korunu všetkému dianiu totiž nasadil jeden z „pacientov“, keď sa v roli obyčajného sanitára prihovoril na javisku stále ležiacemu Profesorovi: „Neboj sa, Profesor. Aj zajtra ti sem prídem upratať.“ Toto je situácia, ktorá i bez detailov otrocky realistickej scénografie ozrejmuje všetko. Inak už divák tuší, že všetky prípady strát a vízií zrejme vzájomne spolu súvisia. A že naša hlava si môže žiť vlastným životom, či sme bdelí, spíme, alebo ležíme v nemocnici v kóme. A že kľúčové postavy z reálneho života môžu mať v jej podvedomej mentálnej pamäti svojské, priam archetypálne miesta.

Veľkosť a dôležitosť úspešného lekára a vedca sa divákovi postupne láme pred očami. Bez ohľadu na to, či je v realite úspešným lekárom, odborníkom na paranormálne javy je iba vo vlastnej mysli. Profesor má tiež zlé svedomie pre smrť kamaráta z detstva… . Aj ten naj – najlepší lekár potrebuje niekedy liečbu. A inscenáciou sa ako leitmotív opäť nesú repliky:

„Prečo sa ospravedlňuješ?“

„Nemáš čisté svedomie?“

Autori inscenácie využili príležitosť prísť s tvorivým činom a dali si záležať na kontrastoch v komunikácii postáv.

Záver príbehu si ponecháva otázniky a tajomstvá. Pochopenie logiky premeny a prechodu divákovho uhla pohľadu z osobného mentálneho sveta pacienta v kóme do neosobnej reality prináša tragikomickú podobu katarzie. Divák odchádza s kacírskym pocitom, že príbeh bez konca by mohol priniesť ďalšie prekvapivé zvraty.

V tejto inscenácii každý herec odohrá viacero postáv, väčšinou v kombinácii: občianska postava s menom ale tiež zjavenie, zvuky či animácia. Mŕtvu ženu v čiernom kostýme stelesní Dominik Dupľák. Attila Bocsárszky je na javisku preoblečený ako Faun. Bábka klauna v detskej postieľke zastupuje narodené postihnuté dieťa, ktoré zakrátko umrelo. Animuje ju Daniel Straka. Priznanie prevleku je tu ako scudzovací efekt: z masky prízraku mŕtvej dcéry vylieza Profesor osobne a pokúša sa vedecky analyzovať reálnu situáciu pacienta.

Postavy „z mäsa a kostí“ prechádzajú výkyvmi psychických stavov a šokujúcich priznaní a poznaní. Herci pracujú s kontrastami civilnej tváre či spoločenskej masky a zároveň s podobou emočného vzopätia, šoku odmietania reality pri vytváraní plasticity postáv. Postavy tejto hororovej komédie si hlboko v podvedomí zachovali výčitky a vo vlastných potlačovaných spomienkach sa cítia ako monštrá.

Obľúbeným neverbálnym hereckým prostriedkom je karikatúra postavy odpozorovaná z bežného života. Attila Bocsárszky ako biznismen Priddle sa zoči voči zjaveniu svojej manželky správa ako deštruktívny mafián.  Dominik Dupľák ako Simon Rifkind balansuje medzi vzdorovitou bezstarostnosťou podčiarknutou elektrickým skateboardom a predčasnou duševnou únavou. Na seanse u Profesora sa v pomykove pochechtáva na vlastnej situácii. A pohybuje sa akoby naschvál nonšalantne, akoby si chcel provokatívne s prízrakmi zatancovať. Ale najvýraznejšiu karikatúru osobnosti pohltenej vo vlastnom egu vytvára zo samotného prednášajúceho Profesora Robo Kobezda. Falošná, neprirodzená emotívnosť v pokusoch manipulovať s divákom, jarmočná sebareklama, excentrická neúnavnosť kontrastujú s jeho reálnym rozpoložením. Ale v podobe skrúšeného, puntičkársky zvedavého a ľudsky skromného nočného strážnika a neskôr zriadenca v nemocničnom ústave mu skvele sekunduje i protirečí Dano Straka ako Tony Mathiews. Profesor sa, pravda, obáva viac spoločensky vplyvného, i keď egocentrického a obmedzeného Mikea Priddlea. Nakoniec je to, nie celkom logicky on, kto ho konfrontuje s jeho osobným traumatickým zážitkom z detstva. Robo Kobezda sprostredkuje divákom i návrat v čase. A z Profesora je zrazu chlapec…

Všetko dianie na javisku prebieha v duchu pútania divákovej pozornosti, zato s dokonalou istotou a s presne kladenými dôrazmi. Výsledok je tak prirodzený, až človeku príde na um krédo z Divadla Kontra: Najlepšia réžia je tá, ktorú na javisku nevidieť[2]. Ale réžie je tu viac, než si zaujatý divák uvedomuje. Samotné herectvo je po stránke technickej miestami priam kaukliarsky presne natrénovaná a dohodnutá sústava akcií. Je treba vytvárať efekty v štýle Alfreda Hitchcocka. K samozrejmým povinnostiam patria rýchle prevleky, hlasové zvuky vylepšené mikrofónom či padajúcim vedrom a inými predmetmi za scénou počas stelesňovania duchov. Divák zažíva prudké pohrávanie si s hereckým tempom a zvukmi až na hranicu emočne čitateľnej melodrámy. Akoby ledva postrehnuteľne, tak rýchlo sa priženie prízrak sprevádzaný príšernými tónmi alebo zvukmi. Keď zabúdate, že by ste mali sledovať trochu nepolapiteľný dej, zostávajú vám výjavy, atrakcie….

Scéna je úsporná, premenlivá a maximálne funkčná. Základom je výstavba zadného horizontu  – to sú čísla na nepravidelných šedočiernych stenách. Zdá sa, že v psychiatrickom oddelení sú potenciálne cely. Ich pravý zmysel vo svete hlbinnej psychiky Profesora sa ukáže až nakoniec. Pred takýto horizont je možné umiestniť provizórnu kanceláriu nočného strážnika alebo detskú postieľku s nemocničným závesom. Otvormi sa na javisko dostanú živí i mŕtvi. Na čiernom pozadí je možné animovať bábku prízračného klauna v detskej postieľke na princípe čierneho divadla. Kostýmy civilných mužských postáv sú maximálne jednoduché, prepracované sú zjavenia (Dievčina so škľabiacou sa znetvorenou tvárou, Smrť, Faun, Žena v čiernom) a to až po neosobne strašidelné anonymné masky na hlavách. Divákovu pozornosť neustále posilňuje striedanie tichších replík a hlasných zvukových a hudobných efektov – v podvedomí pôsobiaca devíza žánrov hororu či thrilleru.

Hudobné ukážky sú vybrané so snahou o atmosféru thrilleru, temného tajomstva, hrôzu a zlosti, o podčiarknutie pocitu psychického ataku v situáciách zjavení (Ballon Sountrack, A Dark Place). Gheto Funk srší energiou, ale i džezom, doprevádza energickosť úspešného Profesora, ale i na chlapčenský vzdor Simona Rifkinda. Posledná skladba je časovo  naviazaná na do prekvapeného ticha ale i do prázdna sa uberajúci vnútorný pocit diváka po odhalení reálnej pravdy.

Anglická pôvodná javisková podoba je až na zjavenia nedramatická a trvá skoro o 20 minút dlhšie ako verzia MD Actores.

Kontrast hororu či akčnosti s civilne vyrozprávanými okolnosťami deja zrejme v originálnom podaní redukuje tempo inscenácie. V Rožňave je sujet thrilleru zhustený, výsledkom je činohra s atrakciami. Na celistvé pochopenie zápletky a jej prekvapujúceho rozuzlenia si krátky a strhujúci celok vyžaduje veľmi pozorného a racionálneho diváka. Alebo: Po prvýkrát sa divák v divadle zabáva. Sleduje, ako na neho pôsobí hororové divadlo, a tiež sa zamýšľa. Po druhýkrát zhliadne celok už s odstupom a natoľko pozorne, až rozrieši celý hlavolam.

 

 

Frederika Čujová

Odborníčka paranormálnych javov[3]

 

 

 

 

 

[1] Overené citáty z inscenácie sú v texte označené kurzívou

[2] Pri sledovaní tejto inscenácie si mnohí spomenú na inscenáciu Divadla Kontra S. Mallatratt – S. Hill: Žena v čiernom. Citát Klaudyny Rozhin a tiež hosťujúcich hercov asi spred troch rokov nemusí byť doslovný.

[3] Po zhliadnutí predstavenia obdržali všetci diváci Certifikát Odborník paranormálnych javov

X